Červená armáda postupovala na začiatku roka 1945 smerom na západ, čím dochádzalo aj k postupnému oslobodzovaniu jednotlivých koncentračných táborov. Nemci pri ústupe zvolili tzv. taktiku spálenej zeme a začali s postupnou likvidáciou a evakuáciou koncentračných táborov.
Snaha bola zbaviť sa čo najväčšieho množstva dôkazov – vyhadzovali do povetria plynové komory, krematóriá, rozoberali baraky táborov, zasypávali jamy s popolom zo spálených tiel a ničili písomné záznamy. Do príchodu spojeneckých vojsk sa nacisti zároveň snažili zabiť čo najviac väzňov. Tých, ktorých nestihli zavraždiť, hnali na tzv. pochody smrti.
Z pracovného koncentračného tábora v bratislavskej Petržalke na Zelený štvrtok 29. marca 1945 vyhnali posledných 1.000 väzňov pochodovať smerom do vyhladzovacieho tábora Mauthausen. Tých, čo nevládali, dozorcovia na mieste zavraždili. Cesta okolo dnešnej Matadorky bola vtedy podľa svedkov posiata mŕtvolami. Málokto z nich sa 3.mája dočkal oslobodenia tábora americkou armádou.
Cesta okolo dnešnej Matadorky bola vtedy podľa svedkov posiata mŕtvolami.
Môj muž poprosil toho jedného chlapca (...) a dal mu pre mňa dopis. „Drž sa, ty si taká silná, musíš sa vrátiť, lebo ja budem na teba čakať.“ A nakoniec ja som sa vrátila, čakala a on neprišiel. Jeho zabili 24 hodín predtým, než americká armáda oslobodila tých väzňov. (...) Nakoniec sa našli niektorí svedkovia, ktorí hovorili, že boli na tom hladovom pochode. A už sa ledva vláčili, kto nemohol ísť ďalej, toho tam na mieste zastrelili. A oni sa ešte stále vláčili a už ledva stáli na nohách. A na to jeden z troch Moravčanov, to znamená môj muž, povedal: „Aj tak sa nedostaneme ďalej. Načo máme čakať? Sadnime si.“ A tak oni uvažovali a na to hovorí tej sestrenice muž: „Tak ja sa už nemám prečo vrátiť, lebo moju ženu deportovali s jednoročným kojencom a štvorročnou dcérkou, tak zaručene už nežijú.“ A na to hovorí môj muž: „Máš pravdu, moja žena bola tehotná.“ A tak sa tí traja tam posadili a nechali sa zastreliť. A presne o 24 hodín ich dohonili Američania. Keby boli ešte jeden deň išli ďalej...
Trvalo to do 19. januára 1945. Prišla správa, že sa bude tábor evakuovať. (...) 19. januára začal náš pochod, ktorý dostal neskôr názov pochod smrti. Bola veľká zima. Boli sme mierne oblečení. Mali sme len nohavice a dlhú košeľu. (...) S bratom sme sa vždy držali vpredu. V druhom a treťom rade. Dve deti medzi dospelými. Dospelí okolo nás boli zúfalí, no my sme sa rozhodli, že to prejdeme! Keď nás rozdelili, otec povedal: „Po vojne sa stretneme na Šulekovej 11 v Bratislave. Musí prísť každý!“ Rozkaz nášho otca nám dal silu a dodával guráž. Nemohli sme si dovoliť sa vzdať. Treba povedať, že ten peší pochod ukázal našu túžbu, naše rozhodnutie prežiť. Zaostať a nechať sa zastreliť bolo oveľa ľahšie. Po troch dňoch sme sa dostali na stanicu v meste Gleiwitz. Dúfali sme, že sa tam stretneme s otcom. Nestalo sa. Tam nás naložili do železných vagónov, ktoré boli zhora otvorené. Vo vagóne bol asi meter snehu. Boli sme hladní, mokrí a zúbožení. Potom sa vlak pohol. To, čo sme tam zažili, nikdy nepochopíte. Kto to nezažil, nemôže ani uveriť. Neviete si predstaviť, aká je zima v januári, keď ste mokrý, hladný, vysilený, sporo odetý a cestujete v noci vo vlaku s otvorenou strechou. To je neuveriteľné.
Približne 10 000 Židov sa zachránilo aj vďaka pomoci slovenského obyvateľstva.
Nežidia, jednotlivci, ktorí obetavo poskytovali Židom nezištnú pomoc, sa pritom sami vystavovali veľkému nebezpečenstvu. Formy pomoci boli rôzne. Niektorí kňazi vystavovali falošné krstné listy, iní záchrancovia Židov ukrývali, poskytovali im jedlo alebo tajili miesto ich úkrytu.
Každý rok sa osobám nežidovského pôvodu, ktorí pomohli Židom počas vojny, udeľuje ocenenie “Spravodlivý medzi národmi” Titul nosí vyše 27 000 ľudí, z toho 570 zo Slovenska.
Vojna skončila 9. mája 1945 kapituláciou nemeckých vojsk. Návrat preživších domov bol dlhodobým procesom. Tí, ktorí sa ukrývali alebo sa pridali k partizánom, sa domov dostali skôr. Tí, ktorí boli v koncentračných táboroch, boli často veľmi chorí a podvyživení a trvalo aj niekoľko mesiacov, kým boli schopní sa vydať na dlhšiu cestu.
Často po návrate zistili, že veľká časť ich rodiny bola zavraždená a že v ich domoch už žil niekto iný.
Ich návrat do rodného mesta však nemusel byť šťastnou udalosťou. Často po návrate zistili, že veľká časť ich rodiny bola zavraždená a že v ich domoch už žil niekto iný. Pre tých, ktorí sa podieľali na ničení, kradnutí a vraždení, boli preživší Židia trvalou výčitkou. Zároveň sa báli, že budú musieť Židom vrátiť majetky, ktoré im ukradli počas vojnových rokov.
Keď bola Budapešť oslobodená 15. januára, odišla som späť na Slovensko. Prišla som k môjmu domu a bol tam nejaký chlap, ktorý prebral náš obchod a náš dom a všetky naše veci. A pozrel sa na mňa a povedal „Ty ešte žiješ?“. Bol šokovaný, lebo sa bál, že budem chcieť, aby niečo vrátil. (...) Ani ma nepustil domov. (...) Dom som predala susedom, ktorí k nám boli za vojny slušní a vypýtala som si zaň fotoaparát Leica, písací stroj a hodinky. A bola som hrozne rada, že som sa ho zbavila. (...) Ale nikto z rodiny sa živý nevrátil.
Prvé roky po vojne navyše neboli miestom vytúženého mieru a pokoja, ale obdobím neuveriteľného chaosu a neistoty. Z dnešného pohľadu na toto obdobie pozeráme ako na začiatok dlhého mieru v Európe, no vtedy nebola situácia taká jasná. Len v spojencami okupovanej časti Európy bolo 8 miliónov ľudí, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov.
Najhoršie fyzické napadnutie, tzv. pogrom, sa odohral v Topoľčanoch v septembri 1945.
Zmätok a strach umocnený nedostatkom potravín v spoločnosti stále vzbudzoval antisemitské nálady, ktoré vyústili do mnohých protižidovských pogromov, fyzických útokov, v Poľsku, v Maďarsku, ale i na Slovensku. Najhoršie fyzické napadnutie, tzv. pogrom, sa odohral v Topoľčanoch v septembri 1945. Približne jednu tretinu obyvateľstva Topoľčian tvorilo pred vojnou židovské obyvateľstvo. Rozbuškou v napätej spoločenskej situácii sa stala fáma o tom, že židovský lekár očkuje kresťanské deti jedom. Ľudia lekára surovo zbili a v celom meste vypukol hon na Židov. Privolaná polícia a vojaci sa často pridali k rozvášnenému davu. Pätnásť ľudí bolo ťažko zranených, desiatky ľahko. Celkovo na Slovensku po vojne došlo k 14 protižidovským útokom.
Rómovia a Rómky boli dlhodobo obeťami perzekúcií a masovému vraždenia. Medzi rokmi 1936 a 1945 vyhladili nacisti viac než polovicu európskych Rómov, odhady sa pohybujú od 220 000 až po 1 500 000. Slovenskí Rómovia čelili diskriminácii a krutému zaobchádzaniu. Boli vyháňaní preč z obcí na vzdialené pozemky, čo dnes poznáme ako osady. Neskôr boli umiestňovaní do pracovných táborov, stovky z nich boli zavraždení počas masových popráv. Ich deportácie zo Slovenska sa nestihli zrealizovať. Ku koncu vojny boli Rómovia terčami útokov aj za aktívne pôsobenie medzi partizánmi.
Situácia po konci vojny nebola priaznivá ani pre LGBT ľudí. V koncentračných táboroch boli z dôvodu homosexuálnej orientácie väznení najmä muži, ženská homosexualita nebola kriminalizovaná. Nacistické Nemecko v koncentračných táboroch väznilo 5.000 až 15.000 tisíc homosexuálov, skutočný počet sa však asi nikdy nedozvieme.
Oslobodenie koncentračných táborov v roku 1945 a porážka nacizmu nemusela nevyhnutne znamenať vytúžené oslobodenie, pretože mužská homosexualita bola trestným činom aj po porážke nacizmu. Mnoho z LGBT väzňov zostalo vo väzení aj po vojne. Homosexualita bola dekriminalizovaná v Československu v roku 1961, v Anglicku v roku 1967, v niektorých štátoch USA až v roku 2003.
Všetky kapitoly
HolokaustKapitola 01
Slovenský štátKapitola 02
IdeológiaKapitola 03
PerzekúcieKapitola 04
AntisemitizmusKapitola 05
ArizácieKapitola 06
Protižidovské opatrenia a kódexKapitola 07
PorajmosKapitola 08
LGBTI menšinaKapitola 09
Prvý transportKapitola 10
DeportácieKapitola 11
Koncentračné táboryKapitola 12
Život v táboreKapitola 13
Slovenské národné povstanieKapitola 14
Návrat domovKapitola 15
EmigráciaKapitola 16