09—LGBTI menšina.

Nacisti LGBT ľudí rovnako ako židov považovali za menejcenných a preto mali byť vyhľadení. V koncentračných táboroch boli homosexuáli špecifickou kategóriou väzňov, ktorí museli povinne nosiť označenie ružovým trojuholníkom. V rámci táborového života sa ocitli na samom dne sociálnej hierarchie. Deportovaných bolo až 15 tisíc ľudí. Prežilo iba 40% z nich, menej ako z iných skupín deportovaných.

FIG 09 / 01

Ružový trojuholník

Zatiaľ čo židovské obyvateľstvo bolo plne integrované do spoločnosti počas prvej ČSR, Rómovia a aj LGBT ľudia nemali ľahkú existenciu ani vtedy. Aj napriek prihláseniu sa k demokratickým princípom dochádzalo v novovzniknutom štáte k perzekúciam menšín.

Homosexualita bola počas celého trvania Československa (1918-1938) trestná. Nakoľko Československo prevzalo duálny zákonník z Rakúsko-Uhorska, ktoré bolo rozdelené v otázke občianstva, súdnictva, volebného a právneho systému, aj ku kriminalizácii homosexuality pristupovalo Česko a Slovensko rozličným spôsobom.

V Čechách, na Morave a v Sliezsku platil naďalej rakúsky trestný zákon z roku 1852, ktorý v § 129 definoval homosexuálne vzťahy ako zločin s trestnou sadzbou od jedného do päť rokov. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi naďalej platil trestný zákon (uhorský) z roku 1878, ktorý trestal len styky medzi mužmi väzením v trvaní do jedného roka. Ženská homosexualita trestaná nebola. Vznik demokratického Československa tak pre homosexuálnu menšinu nepriniesol žiadny výrazný prielom.

FIG. 09 / 02

Smilstvo proti prírode

Podobná situácia panovala aj v niektorých nástupnických štátoch (napríklad Rakúsku, Maďarsku, Chorvátsku). Výnimkou boli tie rakúsko-uhorské územia, ktoré sa po jeho rozpade pripojili k už existujúcim štátnym útvarom (v Poľsku alebo Rumunsku nebol homosexuálny styk kriminalizovaný).

Aj napriek vyššie uvedeným legislatívnym obmedzeniam sa v prostredí 1. ČSR vytvorili predpoklady pre otvorenie diskusie o dekriminalizácii homosexuality, a to najmä v prostredí akademických teoretikov (medicína, právo), ale aj v prostredí samotnej LGBT komunity. Veľký vplyv na to malo aj susedné Nemecko, vtedy ako demokratická Weimarská republika (1918-1933).

V tomto období sa v Československu konštituovalo hnutie za homosexuálnu emancipáciu, ktoré ťažilo zo ústavou zaručenej slobody tlače, spolkového či zhromažďovacieho práva. Toto hnutie bolo reprezentované spolkami (Československá liga pre sexuálnu reformu a Priateľstvo) a tlačou.

Začiatkom 30. rokov vychádzal v Československo prvý tlačový orgán ľudí “sexuálnej menšiny” – Hlas sexuální menšiny (1931-1932). Tento spoločenský časopis s rôznymi rubrikami (politického, literárneho charakteru) sa angažoval za zrušenie nespravodlivého paragrafu, ktorý postihoval homosexuálov (mnohí boli ľahko vydierateľní) a odstraňovanie predsudkov o ľuďoch homosexuálnej orientácie. Súčasťou časopisu bola aj inzertná rubrika, ktorá umožňovala zoznamovanie a aktivizmus v rámci komunít. Časopis bol kolportovaný a distribuovaný aj na Slovensku.

Predstavitelia odborných kruhov a aktivistov v Československu sa aj prostredníctvom časopisov, článkov a aktivít pokúšali uľahčiť každodenný život homosexuálnej komunity,...

FIG 09 / 03

Dokument

Na tradíciu Hlasu sexuálnej menšiny nadviazal časopis Nový hlas (1932-1934), v ktorom bola publikovaná po roku 1933 aj príloha v nemeckom jazyku (po zákaze homosexuálnej tlače v Nemecku). V rokoch 1936-1937 bolo na krátko obnovené vydávanie Hlasu, pre ekonomické problémy však časopis svoje vydávanie ukončil. V Brne vyšlo v roku 1932 jedno číslo časopisu Kamarád - Časopis věnovaný zájmům přátelství uznaným vědou a kulturními státy, ktorý založil a vydal slovenský maliar Štefan Leonard Kostelníček (1900 – 1949).

Predstavitelia odborných kruhov a aktivistov v Československu sa aj prostredníctvom časopisov, článkov a aktivít pokúšali uľahčiť každodenný život homosexuálnej komunity, umožniť im bezpečné kontaktovanie partnerov, stretávanie sa v reštauráciách a baroch, vytvorenie sociálnych sietí (právnych, sociálnych, medicínskych služieb).

Väčšina homosexuálov, ktorí sa rozhodli otvorene svoju orientáciu žiť, vyhľadávali anonymné prostredie veľkých miest, kde mali možnosť ľahšie sa zoznámiť so zodpovedajúcim partnerom. V období prvej republiky sú doložené homosexuálne siete a komunity v Prahe, v Brne, v Plzni a nepriamo aj v Bratislave, ako aj v nemeckých priemyselných mestách na severe republiky. Môžeme predpokladať, že tieto komunity žili v zásade s vedomím a tolerovaním polície, aj keď je známych niekoľko prípadov perzekvovania a súdnych procesov, v ktorých padli obvinenia zo “smilstva proti prírode.”

Bez ohľadu na sociálny status, vzdelanie alebo príjem, aktívna participácia v homosexuálnej komunite automaticky pre každého jednotlivca znamenala prekročenie akejsi pomyselnej hranice medzi svetom občanov, ktorí žili usporiadaným životom a svetom, ktorý ich ľahko mohol priviesť medzi podsvetie a kriminálne živly (vydieranie, násilná kriminalita).

Dobové súdne spisy dokonca ukazujú vyššiu mieru právneho postihu homosexuality v demokratickom Československu, aj keď samotné tresty boli nižšie. Obvinený sa musel zároveň vysporiadať s pošramotenou povesťou, ktorá ho sprevádzala po celý život. Ku žiadnej významnej zmene nedošlo, politická demokratizácia tak automaticky neznamenala zmenu statusu LGBT menšiny. Sexuálne aktivity boli naďalej právne postihované, politicky, kultúrne a spoločensky zväčša odmietané.

V prostredí konzervatívneho Slovenska sa homosexuálna komunita mohla udržať len v rámci veľkého mestského centra, akým bola Bratislava. Vyhlásenie autonómie na jeseň 1938 a následne vyhlásenie Slovenského štátu v marca 1939 pretrhala väčšinu kontaktov s českým prostredím. To pravdepodobne eliminovalo možnosti rozvíjať sociálne kontakty v rámci česko-slovenskej homosexuálnej komunity. Náboženstvo zastávalo v slovenskej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu a výrazne ovplyvňovalo aj pohľad na LGBT menšinu a jej kriminalizáciu. Aj v tomto období sa môžeme stretnúť s obvineniami jednotlivcov zo „smilstva proti prírode“, ako aj so súdnymi procesmi s jednotlivými obvinenými.

Nacisti vo všeobecnosti však LGBT ľudí rovnako ako židov považovali za menejcenných a preto mali byť vyhľadení.

Pre nacistický režim v Nemecku predstavovala homosexualita síce jedno z najväčších nebezpečenstiev pre nemecký národ a jeho rasovú čistotu, no systematický postup voči LGBT menšine na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 sa podľa dostupných informácii neudial. Je však silne nepravdepodobné, že by dôvodom bola tolerancia alebo rešpektovanie ľudských práv. Čo bolo skutočnými dôvodmi sa môžeme len domnievať. Pravdepodobne boli kombináciou snahy tabuizovať túto tému a faktu, že LGBT komunita bola na rozdiel od Nemecka na Slovensku takmer neviditeľná.

FIG. 09 / 04

Dokument

Nacisti vo všeobecnosti však LGBT ľudí rovnako ako židov považovali za menejcenných a preto mali byť vyhľadení. V koncentračných táboroch boli homosexuáli špecifickou kategóriou väzňov, ktorí museli povinne nosiť označenie ružovým trojuholníkom. V rámci táborového života sa ocitli na samom dne sociálnej hierarchie (z 5—15 tisíc deportovaných homosexuálov zahynulo takmer 60%). Nacistickému Nemecku v zásade nezáležalo na zachovaní “rasovej čistoty” iných národov, preto nemali nijaký zásadný dôvod chrániť ich pred morálnym “úpadkom”. Preto ani nepresadzovali a nevyžadovali podobný postup voči homosexuálnej komunite v okupovaných krajinách, či v satelitných štátoch.

V prostredí vojnovej Slovenskej republiky vieme zachytiť len jednotlivé prípady postihu homosexuálov, ktorým však v tlači nedostalo žiadnej výraznej medializácie. Pokiaľ k homosexuálnym stykom dochádzalo v špecifických sociálnych komunitách (cirkev, mládežnícka organizácia HM, Hlinkova garda) nezachovali sa dostatočné pramene. Keďže sa dotýkali kľúčových opôr režimu, akékoľvek náznaky takýchto vzťahov v rámci týchto organizácií zostali tabuizované. Režim sa snažil akékoľvek informácie o homosexualite eliminovať.