Podľa doplnenia Norimberských zákonov z roku 1935 boli Rómovia zaradení do rovnakej kategórie ako Židia a definovaní ako “nepriatelia rasovo čistého štátu.” Nacisti a kolaboranti zabili 250 000 až 500 000 Rómov a Rómiek, čo je štvrtina až polovica z menej ako 1 milióna všetkých Rómov, ktorí v Európe v tom čase žili. Porajmos si pripomíname každý rok 2. Augusta na Pamätný deň rómskeho holokaustu.
Podľa sčítania obyvateľstva žilo v roku 1938 na Slovensku 26 265 obyvateľov. Ich počet bol však pravdepodobne vyšší, pretože sa hlásili aj k iným národnostiam. Väčšina slovenských Rómov bolo integrovaných do slovenskej spoločnosti. Absolútna väčšina Rómov (slovensky aj maďarsky hovoriacich) žila už niekoľko storočí usadlým spôsobom života, kočovalo len malé percento olašských Rómov.
Rómovia mali so svojimi tradičnými profesiami špecifické miesto v profesijnej štruktúre slovenskej dediny - ako hudobníci, kováči, výrobcovia nepálených tehál, či námezdní robotníci v rôznych komunálnych službách (cestárske práce, kopanie studní, vyberanie žúmp), ktoré vykonávali v prospech svojich susedov za plat, finančnú odmenu alebo naturálie. Rovnako nachádzali uplatnenie aj pri sezónnych poľnohospodárskych prácach.
Rómovia mali svojich “gádžov” (sedliakov) a sedliaci zase mali svojich “cigánov”. Pre svojich gádžov pracovali a oni im za to poskytovali rôzne druhy ochrany, často posvätené vzťahom “kmotrovstva”. V 30. rokoch v dôsledku hospodárskej krízy však pribúdalo rómske obyvateľstvo, ktoré nenašlo pracovné uplatnenie a “spôsobovalo problémy”.
Rómovia mali so svojimi tradičnými profesiami špecifické miesto v profesijnej štruktúre slovenskej dediny
V samotných hodnotiacich správach o fungovaní pracovných útvarov sa konštatovali katastrofálne hygienické pomery v táboroch (zavšivavenie, absencia pracích prostriedkov), nedostatočná strava, absencia obuvi, šatstva, bielizne a podobne.
Vnútornú organizáciu táborov, pracovný a trestný poriadok určoval Ústredný úrad práce na základe vyhlášky ministerstva vnútra z 28. mája 1941. Stráž a dozor vykonávala četnícka expozitúra, jej veliteľ bol najvyšším orgánom pracovného útvaru. Pracovný dohľad zaisťovali samotní zamestnávatelia (stavebné firmy, lesnícke podniky).
Podľa nového organizačného poriadku, ktorý vstúpil do platnosti 1. októbra 1942, boli pracovné útvary zriaďované ústredným úradom práce ministerstva vnútra k vykonávaniu prác v štátnom alebo verejnom záujme aj z iniciatívy zamestnávateľov. Do pracovných útvarov mali byť zaraďované tzv. asociálne živly - veľmi široký pojem, pod ktorý spadali nielen osoby, ktoré sa vyhýbali práci, ale aj rôzny odporcovia režimu, explicitne “Cigáni mimo pracovného pomeru”.
Výber tzv. asociálov realizovali notárske úrady, četnícke stanice a obecná samospráva, pričom vytvárali kartotéku asociálov, v ktorej boli Rómovia evidovaní na modrých kartotečných lístkoch. Evidovaní asociáli mali byť v stanovenom termíne odvedení (dohola ostrihaní, po lekárskej kontrole, odvšivavení, vybavení pracovným odevom a obuvou, bielizňou a prikrývkou a stravou na 2 dni).
Zaradenci boli v pracovných útvaroch rozdelení do troch kategórií — do prvej kategórie (A.) boli zaradení tí, ktorých považovali za práceschopných, zachovalých, inteligentných, s dobrou politickou minulosťou, a ktorí viedli usporiadaní život. Do druhej kategórie (B.) boli zaradení takí, ktorí už mali podľa režimu naštrbenú minulosť, ale ešte neboli považovaní za najhorších, do tretej kategórie (C.) boli zaradení tí, ktorých považovali za zločincov z povolania, nedisciplinovaných so zlou politickou minulosťou. Do kategórie C boli preradení automaticky všetci, ktorí sa pokúsili o útek z tábora a boli chytení.
Z kategórie A boli vyberaní “cigánski dozorcovia”, ktorí mali na starosti okrem iného aj trestanie ostatných zaradencov za rôzne disciplinárne priestupky (úteky z tábora). Trestom bolo najčastejšie surové bitie, pokiaľ tento trest „cigánsky“ dozorca nevykonal, resp. vykonal nedostatočne, bol aj on potrestaný. V spomienkach pamätníkov rezonovali najmä časté a tvrdé fyzické tresty. Bitím sa trestali malé pracovné výkony, “krádeže” poľných plodín - kukurice, repy, zemiakov, ktoré vyhladovaní muži kradli na poliach popri ceste do práce alebo z práce. Surovým bitím sa trestali najmä úteky.
Prvým protirómskym nariadením ľudáckeho režimu bol obežník krajinského úradu v Bratislave z 23. júna 1939, ktorým sa “Cigáňom” zakazovalo obchodovať s koňmi a prikazovalo sa im zdržiavať sa len v obciach, kde mali domovské právo (príslušnosť k obci). Okresným a notárskym úradom bolo nariadené, aby previedli revíziu domovskej príslušnosti všetkých Rómov. Zároveň mali vytipovať tých, ktorí mali byť z obcí vysťahovaní, lebo v nich nemali domovské právo.
Zákaz obchodovania s koňmi, postihol najmä kočovných Olašských Rómov, pre ktorých obchod s koňmi predstavoval charakteristický druh obživy. Nasledovalo aj odoberanie kočovníckych listov. Zároveň však tento zákaz obmedzil aj možnosť obživy v prípade usadeného rómskeho obyvateľstva, keďže Rómom boli odoberané aj živnostenské listy na obchodovanie (handlovanie) s koňmi.
V niektorých župách predstavitelia režimu išli ešte ďalej a odoberali Rómom živnostenské oprávnenia aj na obchod s prasatami, či hydinou. Tento nejednotný postup a problémy v zásobovaní v niektorých lokalitách viedli k prehodnoteniu tohto nariadenia, resp. k jeho svojvoľnému uplatňovaniu.
V októbri 1940 preto vydalo ministerstvo hospodárstva prípis, podľa ktorého mali byť živnostenské oprávnenia Rómom vrátené, alebo zachované, pokiaľ žili usadlým spôsobom života. Napriek tomu, že tieto prvé opatrenia proti rómskemu obyvateľstvu neboli uplatňované jednoznačne a dôsledne, je pre ne charakteristické, že sa nevzťahovali len na kočujúcich, či nepracujúcich Rómov, ale boli aplikované aj na usadlé rómske obyvateľstvo.
Ďalším diskriminačným opatrením, ktoré citeľne postihlo Rómov, boli násilné odvody do pracovných táborov. Už v období autonómie (október 1938 - marec 1939) sa diskutovalo o zriaďovaní trestných pracovných táborov, do ktorých mali byť umiestnené osoby “z dôvodov politických, rasových a mravných”.
Ako bolo spomenuté vyššie po prijatí branného zákona boli Židia a Rómovia vylúčení z brannej výchovy (predvojenskej a povojenskej). Namiesto brannej výchovy boli povinní vykonávať práce v prospech obrany štátu. Pracovné tábory teda neboli vyhladzovacími tábormi. Ich cieľom bolo maximalizovať pracovné využitie zaradencov. Napríklad vo východoslovenských táboroch bolo oficiálne evidovaných len 14 úmrtí. Na základe zachovaných spomienok pamätníkov, však skutočný počet zomrelých bol podstatne vyšší, keďže mnohí zomierali až doma na následky zaobchádzania v tábore (celkové vyčerpanie, poranenia, úrazy).
Pracovné tábory teda neboli vyhladzovacími tábormi. Ich cieľom bolo maximalizovať pracovné využitie zaradencov.
Inštitúcia pracovných táborov viedla k ďalšiemu ochudobneniu rómskeho obyvateľstva. V rodinách po odvedení mužov absentovala pracovná sila, živiteľ rodiny. Sociálne dôsledky mali dosah na zabezpečenie obživy rómskych rodín v budúcnosti. Sezónny charakter nútenej práce rómskych zaradencov znemožnil ich prácu v poľnohospodárstve, ktoré im zabezpečovalo rôzne naturálie (obilie, drevo). Problémy so stratou živiteľa viedli k ďalším asociálnym aktivitám, ktorých sa ľudia dopúšťali len preto, aby vôbec prežili. Tieto činy vyvolávali sprísnenie trestných opatrení proti “asociálom” zo strany vládnej moci, ktorá ich vlastne k asociálnemu správaniu nútila.
Mnohí Rómovia v spomienkach uvádzali, že “ich starostovia” nedali do tábora nikoho — s odôvodnením, že “jeho cigáni” nie sú “cigáni”, ale občania, ktorí riadne pracujú. Záležalo od osobnej statočnosti dotyčného starostu, ale aj od charakteru lokálnych vzťahov medzi Rómami a nerómskym obyvateľstvom. Naopak v niektorých oblastiach (najmä na východnom Slovensku), kde žilo väčšie množstvo Rómov - vo veľkých a chudobných osadách, boli do pracovných táborov odvádzaní muži vo veku 16 - 60 rokov hromadne, bez akýchkoľvek rozdielov.
Do tábora tak bol odvedený aj Jozef Pešta - motospojka slovenskej armády, ktorého až na základe intervencii vojenských autorít, z tábora prepustili, aby mohol byť odvelený na východný front. Rómovia z Levočských Lúk, ktorí boli riadne zamestnaní vo Východoslovenských elektrárňach v Levoči, boli v auguste 1942 odvedení do pracovného útvaru v Nižnom Hrabovci. Ani na základe protestov ich zamestnávateľa však neboli prepustení.
Začiatkom roku 1944 sa čoraz intenzívnejšie diskutovalo o otázke „konečného riešenia cigánskeho problému“. Rómovia neboli vyhodnotení ako rovnako nebezpečný živel ako Židia, preto mala prebehnúť evidencia rómskeho obyvateľstva, zakázaný jeho voľný pohyb a sťahovanie. Následne mali byť zavedené “cigánske legitimácie” a zavedený dozor. Vo výsledku sa malo pristúpiť k “nekompromisnému a radikálnemu” riešeniu, skoncentrovať všetko rómske obyvateľstvo “v jednej jedinej cigánskej kolónii, zorganizovanej a zriadenej tak, aby jej existencia spočívala výlučne na vlastných silách jej obyvateľstva”.
V máji 1944 sa týmto návrhom zaoberalo ministerstvo vnútra a jeho výsledkom bolo zriadenie zaisťovacieho tábora pre Rómov v Dubnici nad Váhom. Už v roku 1941 sa predstavitelia ľudáckeho režimu zaoberali myšlienkou zriadiť “tábor pre cigánske rodiny” v katastri mesta Krupina. Vybudovanie tohto tábora sa ale pozdržalo a pôvodný zámer koncentrovať sem celé rómske rodiny bol odmietnutý.
V roku 1944 sa ale situácia vyvinula inak. Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom nadviazal na existenciu pracovného útvaru, bol však úplne novou a zvláštnou inštitúciou, po stránke hospodárskej aj organizačnej. V tomto tábore mali byť zaistené osoby “cigánskej rasy” bez ohľadu na vek a pohlavie. V drevených barakoch tábora sa tiesnilo 729 väzňov, z toho 250 detí.
Dospelí väzni boli nasadzovaní na rôzne práce v Dubnici nad Váhom a v jej okolí (hydrocentrála v Ilave, opevňovacie práce v okolí Piešťan). Do tábora boli presúvané ďalšie rómske rodiny, zaradenci z pracovných útvarov. Ďalšia koncentrácia však bola zastavená, lebo v tábore vypukla epidémia škvrnitého týfusu. Nemci mali obavu z rozšírenia epidémie medzi zamestnancov Škodových závodov v Dubnici nad Váhom.
Mnohí pracovali vo vlastných šatách, v ktorých boli odvlečení. Niektorí však mali len deku, či kus látky omotanú okolo pásu.
Vyhlásením Slovenského štátu 14. marca 1939 sa však aj pre Rómov žijúcich na slovenskom území vytvorili nové okolnosti, ktoré limitovali a obmedzovali ich bežný život. Slovensko bolo síce satelitom nacistického Nemecka a muselo tým pádom plniť rôzne požiadavky nacistov - likvidácia Rómov však medzi ne prvorade nepatrila. Na prvom mieste bola likvidácia Židov a až neskôr sa malo prejsť k vyhladeniu rómskeho obyvateľstva.
Rómovia ako etnické spoločenstvo teda nebolo na slovenskom území vystavené systematickému vyvražďovaniu. Dôvodom bolo pravdepodobne spolupôsobenie rôznych faktorov. Rómovia napríklad na rozdiel od židovského obyvateľstva nedisponovali majetkom, ktorý by bol predmetom záujmu predstaviteľov režimu alebo nacistického Nemecka. No i tak sa antisemitská politika ľudáckeho režimu a deportácie židovského obyvateľstva nepriamo dotýkali aj Rómov.
Na východnom Slovensku bola služba v židovských rodinách významným doplnkovým zdrojom obživy Rómov. Keď o tento zdroj obživy prišli, zhoršila sa ich materiálna a sociálna situácia. Nakoľko vzťahy medzi židovským a rómskym obyvateľstvom boli veľmi solidárne, deportácie židovského obyvateľstva vzbudzovali oprávnený strach u rómskeho obyvateľstva, ktoré bolo posilňované propagandistickými heslami ľudákov “Po židoch cigáni”.
Trestom bolo najčastejšie surové bitie, pokiaľ tento trest „cigánsky“ dozorca nevykonal, resp. vykonal nedostatočne, bol aj on potrestaný.
Na Slovensku fungovalo 11 táborov, ich zaradenci pracovali na stavbách železničných tratí, vodných diel a strategickej infraštruktúry. Tábory mali preto prevažne sezónny charakter a po ukončení prác na danom úseku stavby boli rozpustené.
Rómske pracovné útvary / tábory: Očová , práce pre riaditeľstvo štátnych lesov v Žarnovici; Most na Ostrove, dokončenie stavby obecnej cesty; Jarabá, stavba štátnej cesty v úseku Čertovica - Mýto pod Ďumbierom; Hanušovce nad Topľou, stavba železničnej trate Prešov - Strážske; Bystré, stavba železničnej trate Prešov - Strážske; celkový počet zaradencov 509, z toho Rómov 341; Dubnica nad Váhom, v decembri 1944 bol pracovný tábor v Dubnici nad Váhom premenený na “cigánsky zberný tábor”; Revúca, stavba železničnej trate Slavošovce - Chyžnianska Voda a Revúca - Tisovec; celkový počet 235, z toho Rómov 125; Ústie nad Oravou, stavba oravskej priehrady.
Ďalším diskriminačným opatrením bolo vysídľovanie “cigánskych” osád z dedín na odľahlé miesta. Príkaz k vysídleniu rómskeho obyvateľstva bol vydaný dvakrát 20. apríla 1941 a 21. júla 1943. Vyhláška ministerstva vnútra z 20. apríla 1941 “O úprave niektorých pomerov Cigánov” upresnila a sprísnila predchádzajúce nariadenia. Definitívne boli zrušené kočovné listy a ich držitelia sa do 8 dní museli vrátiť do svojich domovských obcí, alebo do obcí, kde sa dlhšie zdržiavali, zároveň boli daní pod policajní dozor.
Opustiť bydlisko mohli len na základe písomného povolenia veliteľa četníckej stanice alebo prednostu štátneho policajného úradu, kočovné vozy a ťažné zvieratá museli odpredať, inak im boli zhabané. Nariadenie postihovalo aj usadlé rómske obyvateľstvo: “pokiaľ bývali Cigáni pri verejných štátnych a vicinálnych cestách, mali odtiaľ svoje obydlia odstrániť a postaviť ich oddelene od ostatného obyvateľstva na odľahlom a zvlášť k tomu k tomu určenému miestu.” Jednoducho obe vyhlášky prikazovali vysťahovať “cigánske obydlia” z obcí a frekventovaných miest. Zároveň však ministerstvo vnútra predpokladalo skoré otvorenie koncentračného tábora pre „Cigánov“, preto si vyžiadalo predložiť zoznamy všetkých osôb, ktoré bolo potrebné v takomto tábore internovať.
O vysťahovaní rozhodovali samotní starostovia, dôležitou autoritou však boli miestni kňazi, či členovia miestnej organizácie strany alebo Hlinkovej gardy. Násilné sťahovanie osád však nebolo jednoduché. Všetky výdavky museli hradiť obce, nie všade bolo vhodné miesto, kam sa dali osady presťahovať. Mnohé obce sa čisto z praktických dôvodov odmietali rómskeho obyvateľstva “vzdať”, keďže miestni Rómovia predstavovali dôležitú pracovnú silu a boli súčasťou lokálnej komunity. Odmietali presťahovať najmä usadlé rómske obyvateľstvo v trvalom pracovnom pomere (Rómovia v obci Betliar a vo Veľkej Polome, ktorí pracovali v Rimomuránskej spoločnosti v Nižnej Slanej alebo v papierenskej továrni v Slavošovciach).
O vysťahovaní rozhodovali samotní starostovia, dôležitou autoritou však boli miestni kňazi, či členovia miestnej organizácie strany alebo Hlinkovej gardy.
Začiatkom roku 1944 sa čoraz intenzívnejšie diskutovalo o otázke „konečného riešenia cigánskeho problému“. Rómovia neboli vyhodnotení ako rovnako nebezpečný živel ako Židia, preto mala prebehnúť evidencia rómskeho obyvateľstva, zakázaný jeho voľný pohyb a sťahovanie. Následne mali byť zavedené “cigánske legitimácie” a zavedený dozor. Vo výsledku sa malo pristúpiť k “nekompromisnému a radikálnemu” riešeniu, skoncentrovať všetko rómske obyvateľstvo “v jednej jedinej cigánskej kolónii, zorganizovanej a zriadenej tak, aby jej existencia spočívala výlučne na vlastných silách jej obyvateľstva”.
V máji 1944 sa týmto návrhom zaoberalo ministerstvo vnútra a jeho výsledkom bolo zriadenie zaisťovacieho tábora pre Rómov v Dubnici nad Váhom. Už v roku 1941 sa predstavitelia ľudáckeho režimu zaoberali myšlienkou zriadiť “tábor pre cigánske rodiny” v katastri mesta Krupina. Vybudovanie tohto tábora sa ale pozdržalo a pôvodný zámer koncentrovať sem celé rómske rodiny bol odmietnutý.
V roku 1944 sa ale situácia vyvinula inak. Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom nadviazal na existenciu pracovného útvaru, bol však úplne novou a zvláštnou inštitúciou, po stránke hospodárskej aj organizačnej. V tomto tábore mali byť zaistené osoby “cigánskej rasy” bez ohľadu na vek a pohlavie. V drevených barakoch tábora sa tiesnilo 729 väzňov, z toho 250 detí.
Dospelí väzni boli nasadzovaní na rôzne práce v Dubnici nad Váhom a v jej okolí (hydrocentrála v Ilave, opevňovacie práce v okolí Piešťan). Do tábora boli presúvané ďalšie rómske rodiny, zaradenci z pracovných útvarov. Ďalšia koncentrácia však bola zastavená, lebo v tábore vypukla epidémia škvrnitého týfusu. Nemci mali obavu z rozšírenia epidémie medzi zamestnancov Škodových závodov v Dubnici nad Váhom.
Ďalšie osudy väzňov nie sú dobre zachytené, s výnimkou brutálneho masakru, ktorý prebehol 23. februára 1945. V ten deň do zaisťovacieho tábora prišli dva nákladné automobily s nemeckými vojakmi, aby odviezli chorých do nemocnici v Trenčíne. Tí, ktorí boli naložení do áut, boli odvezený do tzv. Údolia k vykopanej jame, kde boli postrieľaní a zasypaní do hromadného hrobu (mnohí pravdepodobne ešte za živa). O ďalšom osude väzňov neexistujú bližšie informácie. Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom bol rozpustený 8. apríla 1945, deň pred oslobodením mesta.
Tábor slúžil výhradne k internácii rómskeho obyvateľstva, svojou organizáciou a charakterom je ekvivalentom tzv. „cigánskych“ táborov v Ríši a v Nemcami okupovaných krajinách Európy.
Diskriminácia a prenasledovanie Rómov bolo pre mnohých dostatočným motívom na zapojenie sa do partizánskeho hnutia a do Povstania. Niektorí sa v Povstaní ocitli v rámci vojenských jednotiek (či pracovných útvarov), do ktorých boli zaradení, a ktoré sa zúčastnili bojov na strednom a východnom Slovensku - Ladislav Tancoš, František Klempár, Ladislav Petrík a ďalší.
Mnohí Rómovia sa k odboju alebo k Povstaniu pridali dobrovoľne - napr. Anton Facuna (Anton Facuna sa ako vojak Slovenskej armády dostal na východný front, kde bojoval proti Červenej armáde, v roku 1943 bol pridelený k technickej brigáde v Taliansku, kde prebehol k partizánom - pridal sa k partizánskej skupine Rinaldo v oblasti Perugie. V apríli 1944 sa prihlásil k Československej misii v Ríme, stal sa dôstojníkom, pôsobil ako tlmočník, sprievodca a spravodajca. Bol členom angloamerickej vojenskej misie skupiny Day. Pôsobil po krycím menom Anton Novák. Počas Povstania bol viackrát vyslaný na územie Slovenska, aby zisťoval presuny nemeckých oddielov. Počas misie vo Zvolenskej Slatine sa mu jedinému podarilo uniknúť z obkľúčenia.) Ján Tumi - Koro.
Rómovia boli ochotní zapojiť sa do partizánskych bojov, ústupových operácií, ale aj do sabotážnych akcií. V Tisovci boli požiadaní miestni Rómovia provokatérom, vydávajúcim sa za partizána, aby pomohli vyhodiť do vzduchu most. Nemci po obsadení Tisovca všetkých Rómov popravili a osadu zrovnali so zemou ako partizánske hniezdo. Podľa rozprávania spisovateľky Eleny Lackovej existovala dokonca rómska partizánska skupina (vedená pánom Oračkom z Chmeľova v okrese Prešov). Dodnes nie je známy počet rómskych partizánov a účastníkov odboja. Napriek tomu, či možno práve preto táto téma rezonuje v médiách a odbornom výskume.
Nemci po obsadení Tisovca všetkých Rómov popravili a osadu zrovnali so zemou ako partizánske hniezdo.
Rómovia participovali na odboji a partizánskom hnutí z rôznych pohnútok a motivácií. Prenasledovanie, vylúčenosť a násilnosti ľudáckeho režimu boli pre mnohých silným motívom, aby sa na báze občianskej solidarity, antifašizmu, túžbe po sociálnej a politickej akceptácii a emancipácii aktívne zapojili do protifašistického odboja.
Najhoršia doba pre Rómov nastala po tom, čo nemecké vojská obsadili Slovensko v auguste 1944, aby potlačilo Slovenské národné povstanie. Rómske osady na okraji dedín a v lesoch, kam boli vysťahovaní, či násilné vyhnaní politikou ľudáckeho režimu, sa po potlačení Povstania stali útočiskom mnohých ustupujúcich, ukrývajúcich sa, či ranených partizánov. Rómovia im poskytovali jedlo, ošetrenie, informácie, či len jednoduché útočisko pred ďalším presunom. V spomienkach preživších sa zachovali svedectvá o vzájomnej pomoci a podpore ľudí ukrývajúcich sa v lesoch, bez ohľadu na národnosť a etnickú príslušnosť.
Mnohé rómske osady boli pre skutočnú, či domnelú pomoc a podporu partizánov vypálené a obyvatelia vyvraždení. Presné počty rómskych obetí masových popráv nie sú dodnes presne známe. Nemecké okupačné oddiely a príslušníci POHG (Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy) spáchali masové vraždy v Kremničke (v novembri 1944 až v januári 1945) a v Nemeckej nad Hronom (december 1944 až v januári 1945). Medzi obeťami boli aj Rómovia, ktorí boli odvezení z osady v Krupine a v Tisovci. K masovým popravám však dochádzalo aj na iných miestach (Kováčová, Podkriváň, Krupina, Detva, Zvolen - židovský cintorín, v Žiari nad Hronom boli popravení všetci obyvatelia rómskej osady v obci Lutila, Sásová). Medzi obeťami boli aj Rómovia, ktorí boli chytení, či zajatí pri rôznych trestných výpravách.
Mnohí Rómovia prišli o život najmä na strednom Slovensku pri vypaľovaní osád, čo bolo obvykle súčasťou trestných opatrení proti civilnému obyvateľstvu (Žiar nad Hronom - Rómovia boli zaživa podpálení aj s ich domami, vypálenie osady v obci Polomka, vyvraždenie Rómov v osade pri obci Slatina, vypálenie osady v obci Pohorelá, v Kunšove a Pustom, v oblasti Čierneho Balogu boli vyvraždené osady pri obci Neresnica a osady Vydrovo). K útokom do rómske obyvateľstvo však dochádzalo aj na iných miestach.
Mnohí Rómovia prišli o život najmä na strednom Slovensku pri vypaľovaní osád, čo bolo obvykle súčasťou trestných opatrení proti civilnému obyvateľstvu.
Slovenská republika síce patrila k niekoľkým z málo satelitným štátom nacistického Nemecka, kde Rómov nepostihla genocída, to však neznamená, že slovenskí Rómovia nezomierali v koncentračných táboroch. V roku 1938 došlo k tzv. Viedenskej arbitráži, kedy sa juh Slovenska a Podkarpatská Rus stali súčasťou Maďarska. Rómovia, ktorí žili na južnom a východnom Slovensku a v oblasti Podkarpatskej Rusi sa tak stali súčasťou Maďarska, ktoré úzko spolupracovalo s nacistickým Nemeckom.
Na zabratom teritóriu nariadili maďarskí vojenskí velitelia evidenciu “nepriateľských živlov”, medzi ktorými sa ocitli aj Rómovia. V oblasti Gemeru boli na začiatku roku 1939 očíslované rómske obydlia a boli na nich vyvesené zoznamy obyvateľov. Neskôr, v máji 1939 sa tieto súpisy ďalej spresňovali, pribudli napr. deti mladšie ako 14 rokov. Evidencia vyvolávala medzi rómskym obyvateľstvom napätie a obavy.
Celková radikalizácia v názoroch na Rómov sa prejavila v návrhoch na zavedenie pracovnej povinnosti pre usadlých Rómov, pre kočovných zamedzenie pohybu a uzavretie v táboroch, zriadenie jedného alebo viacerých pracovných táboroch, či dokonca návrhy na deportácie mimo územie Maďarska. K hromadným deportáciam Židov a Rómov do nemeckých koncentračných táborov dochádzalo v Maďarsku najmä v poslednom roku vojny, kedy sa moci zmocnil fašista Ferenc Szálasi a jeho strana Šípových krížov.
Transporty prechádzali cez Komárno, v ktorého pevnostiach boli Rómovia triedení a odosielaní do rôznych koncentračných táborov. Sem sa dostali napríklad aj Rómovia z okolia Košíc. V záverečnej fáze vojny došlo na mnohých miestach Maďarska k živelným útokom na rómske obyvateľstvo, vyvražďovaniu a hromadným popravám. K hromadným vraždám došlo aj na Žitnom ostrove. Pri ústupe na západ maďarskí fašisti-nyilašiovci so sebou vliekli skupinu Rómov, ktorých neďaleko statku v Trhovom Mýte - pri klátovskom ramene Malého Dunaja nahnali do vody a postrieľali (53 dospelých a 7 detí zahynulo, masaker prežila len Alžbeta Lakatošová).
Perzekúcie počas vojny hlboko a dlhodobo poznamenali život rómskeho obyvateľstva na Slovensku, posilnili špecifický strach zakorenený v historickom povedomí Rómov, ktorí boli neustále vytláčaní na okraj spoločnosti a prenasledovaní a nepochybne bol hnacím motorom ich povojnového záujmu o migrovanie na územie Čiech a Moravy. Po vojne bola započatá integrácia Rómov do predvojnovej slovenskej spoločnosti rozvrátená. Ako už viac krát v dejinách sa opakovala tá istá situácia: spoločenské otrasy najviac postihli menšiny, ktoré tieto otrasy nespôsobili. Proces integrácie sa týmto preruší a menšiny musia zas a znovu, od začiatku pracne hľadať svoje miesto v novej zmenenej spoločnosti.
Odkazy:
→ Vera Lacková: Ako som sa stala Partizánkou
Všetky kapitoly
HolokaustKapitola 01
Slovenský štátKapitola 02
IdeológiaKapitola 03
PerzekúcieKapitola 04
AntisemitizmusKapitola 05
ArizácieKapitola 06
Protižidovské opatrenia a kódexKapitola 07
PorajmosKapitola 08
LGBTI menšinaKapitola 09
Prvý transportKapitola 10
DeportácieKapitola 11
Koncentračné táboryKapitola 12
Život v táboreKapitola 13
Slovenské národné povstanieKapitola 14
Návrat domovKapitola 15
EmigráciaKapitola 16